Dlho som rozmýšľala, či tento post publikovať, alebo nie. Predsa len, chodíte sem asi na recepty... Ale nakoniec zvíťazil môj lokalpatriotizmus. Hrušov totiž ľúbim z celého srdca. Je to taká tá sentimentálna láska umocnená spomienkami na detské letá strávené na čerešni, starom orechu alebo inom strome, ktorý bol práve po ruke. Neskôr to boli prvé letné lásky, kedy nám zase lesná flóra poskytovala útočisko k iným činnostiam. ;) Prešli sme si niekoľkými dedinskými diskotékami, oslavami v strede ničoho, kde sa pila pálenka a spievali ľudovky a niečo som si odstála aj za barom - v práci - v krčme mojej strynej. Už sa asi nedivíte, že mám Hrušov vrytý do najhlbších zákutí môjho srdca. A tak sme sa minulú sobotu s mojím chlapom vybrali na Hontiansku Parádu a ja som fotila a fotila a fotila a v kútiku duše som vedela, že fotím pre vás, aby ste sa mohli tiež zaľúbiť.
Tak čo sme to vlastne všetko pojedli?
Tak čo sme to vlastne všetko pojedli?
Začali sme v krčme u mojej strynej, ktorá má pojazdnú kamennú pec! Celé dva dni a dve noci v nej piekli lepne (čítaj ľepňe) - posúchy z chlebového cesta. Ako deti sme ich jedávali len tak, potreté maslom, alebo na sladko s tvarohom. Dnes ich už aj plníme, alebo z nich robíme pizzu.
S maminkou sme neodpustili pohár vínka a s Filipom sme sa ulakomili na espresso, ktoré musím priznať, bolo celkom dobré, nato že to bol stánok na námestí a ten presso stroj chrlil kávy jednu za druhou už druhý deň.
Pufance!!! Ak by sa ma niekto niekedy opýtal, akou podobou zemiakov sa najradšej ládujem, tak sú to pufance. Teda... Lokše. Cesnakové, makové, lekvárové, maslové, je mi to jedno. Kedysi som sama pomáhala robiť ich a poviem vám, na 5000 pufancov potrebujete peknú kôpku zemiakov...
Na(ne)šťastie, všade na nás číhali sladkosti. Od perníkov a krumpli-cukrov, cez zmrzlinu a ľadovú drť až po tieto úžasné v piecke pečené plnené hrušky. Ale pravdu povediac, veľmi sme sa nebránili :D
Ooo a ochutnala som moje prvé "pečené lízatko" a úprimne? Neohromilo ma...
Zato slivkový lekvár... Bez cukru a pektínu. Varený v kotlanke... Keby sme nemali doma náš vlastný, tak si hneď beriem niekoľko pohárikov.
Ak chodíte na Hontiansku Parádu každý rok, tak ako my, tak už väčšinu stánkarov a remeselníkov poznáte už z diaľky. Každý rok sa však nájde pár nových tvárí s kopou nádherných čačiek.
A samozrejme, to najkrajšie a najrozprávkovejšie, prečo sa na Parádu oplatí chodiť pravidelne, sú kroje. Farebné, cifrované dievčence, mašle vo vlasoch a červené pery. To sú poznávacie znamenia krojovaných tanečníc.
To bol náš Hrušov, naša Paráda. ;) Ak chcete vidieť viac fotiek, klik sem ---> Dare to cook na Paráde
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára